nieco o mode

 

Začiatkom nového roka sa pre mňa začala nové etapa života. Nastal pre mňa čas, spracovať všetky udalosti, ktoré sa počas môjho života udiali, radikálne odpustiť sebe a všetkým, ktorí mi chcene či nechcene ublížili. Cítim, akoby sa mi celý môj doterajší život odohrával pred očami. Vracajú sa mi spomienky z raného detstva. Spomínam si na tie časy, keď sme ešte žili v inom meste, keď som chodila do inej školy a stretávala sa s inými ľuďmi. Vtedy bolo všetko iné, akoby som to ani nebola ja. Sú to ako spomienky z iného života, také vzdialené od dnešnej reality. Po presťahovaní sa môj život úplne zmenil. Prvé roky v nových školách boli ťažké a nepríjemné, ale som rada, že som si tým všetkým prešla. Len vďaka nim som sa dopracovala k tomu, kým som teraz. Teraz už chápem, čo spôsobovalo moje trápenie a čo bolo mojim problémom. Mohla som si za to ja, svojimi myšlienkami a postojom som si to všetko doslova privolávala do svojho života. Dnes sa nad svojimi bývalými trápeniami len usmievam a hovorím si, že keby som vedela to, čo viem teraz, reagovala by som úplne inak. Som vďačná za svoje detstvo, bolo to krásne obdobie, plné zaujímavých zážitkov, ktoré ma veľa naučili, rozhodne sa nemám na čo sťažovať.

 

Môj život je jedno veľké požehnanie. Nikdy som si to neuvedomovala tak silno, ako teraz. Slovami nedokážem vyjadriť svoju vďaku Bohu, že mi umožnil byť tu a teraz. Cítim sa poctená touto obrovskou príležitosťou. Uvedomujem si, že som súčasťou niečoho naozaj veľkého. Žiť v tomto čase na tejto Zemi je veľká výzva. Ponúka sa nám toľko možností pre osobný rast, záleží len na nás, ako ich využijeme. Každý z nás má silu a potenciál niečo zmeniť.

 

Život v hmotnom tele je plný nástrah. Je ťažké odolať vplyvom spoločnosti, hlavne, keď sú také silné. Človek sa nevyhne vonkajším okolnostiam ani vplyvu médií. To, ako myslíme, čo jeme, kde sa pohybujeme a s akými ľuďmi sa stretávame nás veľmi ovplyvňuje. A práve to býva príčinou toho, že väčšina ľudí zabudne na to, kým sú. Príjmu presvedčenie, že život je peklo, svet je nespravodlivý a ľudia sú zlí. Je smutné, že počet takýchto ľudí na svete prevláda. Hlavne mládež to má ťažké. Musí nájsť svoje miesto v spoločnosti, ale s vplyvom násilia a hádok v rodine, šikanovania v škole a rôznych iných vecí sa nevie vysporiadať. Aj pre mňa je niekedy ťažké. Nikdy som nebola prototypom šťastného dieťaťa, skôr obete, na ktorej si každý vybíjal svoju nespokojnosť zo životom. Keby som pred piatimi rokmi nedozvedela o duchovne a nevydala sa touto cestou, neviem, čo by so mnou teraz bolo. Možno by som ten nátlak nevydržala a stala by som sa jednou z tých, ktoré si myslia, že sú strašne cool, keď vypijú tri flaše vodky, každú noc vymetajú bary a snažia sa uniknúť vlastným myšlienkam a pocitom. Preto mám pre takých ľudí pochopenie a chcem im pomôcť. Treba ich naviesť na tú správnu cestu a ukázať im ich vlastnú hodnotu.

 

Neviem, čo sa so mnou stalo, ale mám pocit, že teraz vidím život v úplne inom svetle. Kedysi pre mňa život znamenal prevažne nudnú rutinu, ktorá zahrňovala školu a mnoho otravných povinností. No začiatkom roku 2012 sa vo mne niečo zobudilo. To niečo mi pripomína, aký je život vzácny. Pomohlo mi to uvedomiť si, čo je v živote naozaj dôležité. Nemá zmysel stresovať sa zo skúšok a písomiek. Na konci života si aj tak nespomeniem, z čoho aká písomka bola. Nechcem na smrteľnej posteli ľutovať, že som svoj život premárnila strachom zo zbytočností a dôležitým veciam som nevenovala pozornosť. Pomohlo mi to uvedomiť si, ako veľmi milujem svoju rodinu. Mám rada všetkých tých ľudí a je mi cťou žiť s nimi v domácnosti, keď sa niekedy rozdelíme, budú mi naše spoločné chvíle chýbať. Tiež mi to pripomína, že mám rada všetkých ľudí, ktorí kedy vstúpili do môjho života. Veľmi si cením a rešpektujem všetky moje kamarátky. Dokonca mi to pripomína aj to, ako veľmi rada chodím do školy. Musím povedať, že doteraz som školu nenávidela a každý deň v nej bol pre mňa utrpením. Ale keď som teraz po prázdninách prvý krát vstúpila do školy, uvedomila som si, ako veľmi mám svoju školu rada. V skutočnosti to nie je nič hrozné ani ťažké. Na písomky sa nemusím stresovať, ak dávam pozor na hodinách, doma sa to naučím a vydám zo seba to najlepšie, nemám sa čoho obávať. Milujem typickú komornú atmosféru v našej triede a chvíle strávené s mojou kamarátkou, vďaka ktorej je škola 1000 krát zaujímavejšia. Dokonca mám rada aj tie nudné hodiny matematiky a fyziky, kedy len bezmyšlienkovite odpisujeme z tabule a s kamarátkou odpočítavame minúty do zvonenia. Uvedomila som si, ako mi to všetko bude chýbať, keď sa to raz skončí. A ono sa to skončí, lebo nič netrvá večne. Mám pred sebou posledný polrok školy, na akú som zvyknutá a plánujem si ho poriadne užiť. Potom ma čaká maturitný ročník, ktorý je už odlišný, plný seminárov.

 

Mám pocit, že som konečne porozumela tomu, čomu sa snažím porozumieť už roky. Doteraz som o tom len písala a snívala, že snáď niekedy dospejem do bodu, keď budem môcť s úsmevom na tvári povedať, že milujem svoj život. A teraz tá chvíľa prišla. Som nesmierne šťastná a vďačná za to, že môžem žiť tento život, že mám všetko, čo potrebujem a všetko, čo som vždy chcela. Prosím Boha len o to, aby mi dal dostatok sily, aby som si zachovala svoje čisté myslenie a aby som mohla vnášať svetlo do života iných ľudí a podieľať sa na budovaní lepšej spoločnosti. Ďakujem! 

 

PRIBEH O MNE NA ZAčIATKU A KONIEC JE AJ O MOJEJ KAMOšKE :)